Hostia MFF Febiofest 2018

Jan Švankmajer

Jan Švankmajer sa narodil 4. septembra 1934 v Prahe. V rokoch 1950 – 1954 absolvoval stredoškolské štúdium v scénickom oddelení Vyššej školy umeleckého priemyslu a v rokoch 1954 – 1958 vysokoškolské štúdium na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe (odbor bábkarskej scénografie a réžie). Zameranie Švankmajerovho štúdia do značnej miery predurčilo jeho tvorivý vývoj. Neštudoval film a jeho techniku, v čom je tiež možné hľadať dôvody nezaťaženosti „filmovým umením“ a prílišnou oddanosťou technickému médiu.

V Laterne Magike si Jan Švankmajer po prvýkrát overil niektoré filmové postupy vrátane filmových trikov. V roku 1964 nakrútil svoj prvý film v Krátkom filme Praha. Jeho tvorivá mnohostrannosť sa však vymyká hraniciam filmu, aktívny je najmä v oblasti samostatného výtvarného prejavu, ktorému sa venuje od konca 50. rokov. Jeho tvorba, či už filmová, výtvarná alebo teoretická, je úzko spätá s kolektívnou aktivitou Surrealistickej skupiny v Československu.

 

Arnaud Desplechin

Výrazná autorská osobnosť, majster komorných psychologických drám s jemným ironickým podtextom. Francúzsky režisér Arnaud Desplechin debutoval stredometrážnym filmom Život mŕtvych v Cannes v roku 1990. Už tu sa predstavili herci, s ktorými spolupracuje Desplechin dodnes, vrátane jeho dvorného herca Mathieua Amalrica. O dva roky neskôr si Desplechin zopakoval účasť v Cannes svojím celovečerným debutom Stráž. V roku 1996 ho znova čakal úspech s filmom z prostredia univerzitných intelektuálov, ktorí sa snažia nájsť miesto v živote – Učená rozprava alebo Môj pohlavný život. Nasledovali filmy Esther Kahn (2000), Mužská hra (2003) či Králi a kráľovná (2004). Medzi jeho najznámejšie filmy patrí Vianočný príbeh (2008), tragikomédia s nápaditou formou rozprávania s Catherine Deneuve v hlavnej úlohe. V roku 2014 natočil psychologickú snímku Jimmy P. o posttraumatickom syndróme, ktorý postihuje vojnových veteránov, a o dva roky neskôr Tri spomienky (2015), komornú drámu so zaujímavo štruktúrovaným rozprávaním, rozčleneným na tri časti. Desplechinov posledný film Ismaelove prízraky (2017) mal premiéru na 70. ročníku festivalu v Cannes ako otvárací film. Má dve verzie – kratšiu, ktorú režisér považuje za viac sentimentálnu, a dlhšiu, o ktorej naopak hovorí ako o viac intelektuálnej. Jeho tvorbu, ktorá sa vyznačuje osobitým poetickým štýlom, vysoko oceňujú filmoví kritici; päť z jeho filmov súťažilo o Zlatú palmu v Cannes. V jednom rozhovore uviedol: „Nesmieme si myslieť, že natočíme majstrovské dielo. Musíme sa pokúsiť vytvoriť film, ktorý je živý.“

Leos Carax (1960)

Študoval odbor filmové štúdiá na Univerzite Paríž III Sorbonne Nouvelle, písal texty do slávneho mesačníka Cahiers du cinéma a po natočení dvoch krátkych filmov na seba upozornil v roku 1984 debutom Boy Meets Girl. Okamžite bolo jasné, že nejde o banálneho zručného filmára, ale o výnimočný zjav na poli kinematografie. Aj nasledujúca Zlá krv (1986) potvrdila prvé charakteristické črty jeho tvorby, ako je poetizácia komiky či odmietanie perspektívneho realizmu. Keďže Carax je veľmi vzdelaný v dejinách filmu, čerpá z nich, no jeho filmy nie sú plagiáty; ako tvorca originálne a dômyselne rozvíja postupy, ktoré sú mu blízke. Jeho Milenci z Pont-Neuf (1991) sú potom bez preháňania ódou na filmové umenie. Trinásť dlhých rokov delí skôr nepochopenú Polu X (1999) a zatiaľ poslednú celovečernú snímku Holy Motors (2012), ktorá je precízne poňatou správou o stave súčasného sveta. Neoddeliteľnou časťou Caraxovej tvorby sú krátkometrážne počiny, ktoré svojím významom bez problémov dosahujú v niektorých prípadoch vizuálnu úroveň celovečerných filmov. Caraxov výrazový register je neobyčajne bohatý; spomeňme tu aspoň vplyv fotografie a výtvarného umenia, čo v konečnom dôsledku vedie k obrazom odpútaným od zmyslu – sú to čisté obrazy zaoberajúce sa napríklad myšlienkou pohybu vo filme.

DAVID ČENĚK

Gustave Kervern (1962) a Benoît Delépine (1958)

Režisérske duo je pozoruhodná vec, nie je ich v dejinách filmu veľa a často sú to súrodenci. Gustave Kervern a Benoît Delépine sú však špeciálny prípad. Pri pohľade na ich tvorbu by sme skôr povedali, že sú to súdruhovia, ale v tom najlepšom zmysle slova. Keď sa verejnosti predstavili prvý raz svojím debutom Aaltra (2004), prihlásili sa k hrdinom na okraji spoločnosti. K hrdinom, ktorých existencia stojí na prirodzenom, bytostnom odpore proti konzumujúcej väčšine, a to nie v politickom zmysle, ale priamo v princípe svojej existencie. Film Louise-Michel (2008) už ASFK uviedla do distribúcie, rovnako ako ich ďalší titul Na Mamuta! (2010). Na festivale sme ich sledovali uvedením filmu Blízko smrti (so spisovateľom Michelom Houellebecqom v hlavnej úlohe). V ich zatiaľ poslednom filme Saint-Amour (2016) síce nie sú hlavní hrdinovia takí lúzri, ale nechýba mu veľmi čierny humor, situačná komika ani ďalšie štýlotvorné prvky ich pozoruhodnej režijnej práce.

PŘEMYSL MARTINEK

Kornél Mundruczó (1975)

Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasného maďarského filmu a divadla. Už od začiatkov svojej pozoruhodnej kariéry na seba strhával pozornosť celého filmového sveta. Jeho debut Šťastné dni (2002) zvíťazil vo svojej kategórii na festivale v Locarne a odvtedy sa jeho filmy uvádzajú v premiére na festivale v Cannes. Mundruczó má veľký cit pre duchovný rozmer svojich postáv, ktoré tápu vo svete plnom nepriateľstva. Také boli témy jeho ďalších filmov Delta (2008) a Projekt Frankenstein (2010). Jeho film Biely boh (2014) je potom pozoruhodný v niečom radikálnou zmenou režisérovej poetiky, keď začal svoje morálne posolstvá kombinovať s tradičnými žánrovými postupmi. A taký je aj jeho posledný film Mesiac Jupitera (2017), v ktorom sa vracia k utečeneckej kríze a ponúka jedinečnú filmovú formu, ktorá dnes vo svete autorského a artového filmu nemá konkurenciu.

Szabolcs Hajdu (1972)

Režisér Szabolcs Hajdu patrí k najvýraznejším maďarským tvorcom súčasnosti. Po skončení štúdia filmovej réžie na SZFE v Budapešti nakrútil viacero krátkych filmov, v roku 2001 debutoval celovečerným filmom Mizerné veci. O tri roky neskôr nasledoval film Tamara, avšak prelom v Hajduovej kariére nastal filmom Biele dlane (2006), ktorý mal premiéru na festivale v Cannes v sekcii Quinzaine de réalisateurs a získal Zvláštnu cenu poroty v sekcii Na východ od Západu na 41. ročníku MFF Karlove Vary. V roku 2009 sa jeho film Bibliothéque Pascal, (s premiérou na Berlinale) stal najlepším maďarským filmom roka. Snímka s fantazijno-hororovým nádychom a výstredným vizuálnym štýlom rozdelila kritikov a divákov na dva tábory. Film Mirage (2014) videlo ako prvé publikum MFF v Toronte. Film o africkom futbalistovi putujúcom maďarskou pustou vznikol v maďarsko-slovenskej koprodukcii a popri jeho natáčaní vznikol zaujímavý dokument Kanzoli (2017). Hajduove filmy patria k nízkorozpočtovým snímkam, vznikajú s minimálnym štábom. Svoj ostatný celovečerný film Rodinné šťastie (2016) dokonca odmietol financovať zo štátnej podpory, lebo podľa neho je systém verejného financovania v Maďarsku zle nastavený a tvorca musí príliš dlho čakať na finančnú podporu. Nakrútil ho vo svojom vlastnom byte s príbuznými a známymi v hlavných úlohách.

Monika Lošťáková