pásmo experimentálnych filmov / 2017 – 2018 / Slovensko / 52 min.
BEZ ĽUDÍ
Niekto sa pozerá a dalo by sa povedať, že je to objektívne oko, ktoré raz lieta, inokedy stojí úplne pevne. Pozorné oko podobné tomu nášmu, ale aj nie, lebo sa nesústreďuje na tváre, na figúru ani na pohyb. Evolučné vybavenie tohto tvora nebezpečenstvo v človeku nerozoznáva a dokonca je voči prítomnosti človeka indiferentné. Nie je to kamera sama, kamerou niekto hýbe. To, že nejaká motivácia existuje, je jasné. Ale aká motivácia? Nejaký výskum?
Vybranými videoprácami pre aktuálne Iné vízie SK tiahne spôsob pozerania na svet, ktorý nie je ani mechanickou kamerou, ani subjektívnym ľudským pohľadom.
Pozeráme sa na svet z pohľadu entity, ktorá je mechanická, no nezaberá miesto. Je inteligentná, hoci to, čo je živé, ju nezaujíma viac než to, čo živé nie je. Vo videách sa nachádzajú postavy (alebo možno len telá), ktoré zo záberov vychádzajú či odchádzajú. To, čo robia, je niekedy dôležité a niekedy vôbec nie. V niektorých momentoch by sa tieto obrazy dali identifikovať ako postapokalyptické – obrazy doby po ďalšom veľkom nastávajúcom vymretí živočíchov na zemi. Kladiem si otázku, čí je to pohľad. Kto sa pozerá po tom, čo my ľudia už nie sme? Aká inteligencia pláva, plachtí bez tiaže v priestore so záujmom a s motiváciou? V inom filme si uvedomujem, že tento pohľad neexistuje vyslovene až po tom, čo tu nebudeme, ale je prítomný už teraz. V záberoch sú ľudia a objekty často na rovnakej úrovni. Hybridy, objektovo-živé tvory spolu s húsenicami, s morom igelitu, so strojárskym mechanizmom alebo s animovanými pandami.
Tento pohľad ma zaujíma, lebo po objektívnom oku nezainteresovaného vedeckého experimentátora zo 17. storočia a po nezainteresovanom oku dokumentárnej kamery, ktoré väčšinou ukrývajú ospravedlnenia antropocentrizmu, je to nový, subjektívny, a predsa nie celkom antropocentrický pohľad, ktorý (hoci stále skôr metaforicky) umožňuje myslieť a predstavovať si iné myslenie, inú fantáziu. Oproti objektívnej kamere neodhaľuje pravdu, ktorá dorazila do objektívu a tým podčiarkuje stálosť faktov. Skôr naopak, ukazuje fragilné fakty žijúce vo forme vzťahov. Ak existuje motivácia vidieť ich, sú tam. Kým ľudia majú motiváciu tak a tak kategorizovať svet, sú tie kategórie reálne. Ale je ten náš spôsob kategorizácie jediný? A čo teda bude po nás? Nechcem povedať, že je možné sa zbaviť antropocentrizmu, no pri tých filmoch sa niečo zjavuje, niečo je možné tušiť... Ide o strojové videnie? Alebo o niečo úplne iné? Neviem.
ANDRÁS CSÉFALVAY
Pandy cartoon
Réžia: Vladimír Havrilla / 2018 / 4 min.
Štetec, tuš, papier, Pollock, dripping.
Sen / Dream
Réžia: Martina Štammová / 2018 / 4 min.
Matthewovi sa snívajú záhadné sny o krásnom lese. Keď sa zobúdza, nerozumie tomu, pretože v tej dobe už príroda nie je. Cestou do školy rozmýšľa o tom, že by prírodu naozaj išiel hľadať. Prežíva vnútorný spor, či ísť, alebo nie, pretože nesmie porušiť pravidlá a musí dodržiavať školskú dochádzku, no napokon sa rozhodne ísť. Prechádza dlhé kilometre, niekoľkokrát sa stratí, no nakoniec sa dostáva k cieľu. Obzrie sa po svojej pravej ruke a zbadá les, ktorý je úplne mŕtvy, kvetiny sú vysušené, stromy polámané. Sklamaný sa vracia domov.
Aula: Areál univerzálnej latencie / Aula: Area of Universal Latency
Réžia: Michal Žilinský / 2018 / 22 min.
Areál univerzálnej latencie (Aula) je súčasťou veľkého, na seba nadväzujúceho systému špecifických miest, zakorenených v historickej realite prostredia lokalizovaného na severozápadnom Slovensku. Dominantou Auly je stavba – Dom, určitý druh rodinného pamätníka autora, kedysi romantizujúce miesto, teraz miazmou presiaknutá opustená ruina, obklopená hnijúcim jablkovým sadom. Vonkajšie ľudské alebo prírodné nekoordinované zásahy Aulu organicky premieňajú a neustále aktualizujú. Aula tak funguje vo svojej zvláštnej „post-human“, latentne apokalyptickej biosfére. Realita procesov zrodu a rozkladu, neustále prebiehajúcich v Aule, znamená utópiu. Nejde o utópiu v zmysle nemožnej budúcnosti, ale o utópiu ako súčasnosť, v ktorej žijeme.
Model Situations I. – XIII. The Art of Documentation
Réžia: Katarína Karafová, Michal Huštaty / 2018 / 14 min.
Performance je umením dokumentácie.
Bolo by mylné domnievať sa, že performance sa začína a končí autentickou skúsenosťou. Performance je proces prebiehajúci medzi živou udalosťou, jej medializáciou a spätnou reflexiou. Originál performance teda nie je definitívnym produktom, je nahradený svojou reprezentáciou. Reflexia performance zároveň vo väčšine prípadov nenastáva na základe živej udalosti, ale až na základe jej archívnych pozostatkov, ktoré podnecujú proces interpretácie a rekonštrukcie.
Na tento proces upozorňujeme trinástimi modelovými situáciami. Vychádzame aj z toho, že fotografické zachytenie performance nie je výhradne len reprezentáciou originálnej udalosti. Fotografia performance modeluje. Preto ju nie je možné vnímať iba ako sekundárnu reprezentáciu originálnej udalosti, ale ako performance ako takú. V tomto prípade sa použité fotografie stávajú performatívnym zdrojom poznania, na základe ktorých vzniká performatívna interpretácia ako originálna reprezentácia toho čo už neexistuje.
Performance je umením dokumentácie.
Moje nanostroje alebo Tajné pravidlá o povahe súkromných úvah / My Nanomachines or Secret Rules on the Nature of Private Thoughts
Réžia: Pavlína Fichta Čierna / 2017 / 8 min.
Video voľne nadväzuje na aktuálne výskumy a posúva hranice ovládateľnosti a účinnosti pomyselných strojov v súčinnosti so „správne nastaveným“ či „správne používaným“ telom, v kontexte postmoderných úvah o funkčnosti, estetike a inakosti tiel. Vychádzajúc z faktu, že v niektorých teoretických prácach tretej vlny feminizmu (kyberfeminizmu) sú atribúty kyborga chápané ako špecificky ženské, sa tu komunikácia ako princíp posúva do intímneho priestoru tela.